„Týmto kapelám bude onedlho koniec!! Veď sa na to pozrite!! Sú to len pózeri, ktorí majú šťastie, že sa objavili práve v tejto dobe, ináč by po nich ani pes neštekol!! A za dva roky ani nikto neštekne... Veď každý druhý mesiac príde niekto s egom vyšším ako veža Big Benu. A každý mesiac o sebe niekto vyhlási, že práve on je záchranca hudby. Kto to má stále počúvať? Veď všetci znejú úplne rovnako!! Vydajú im jeden album, potom možno druhý a skončia. A že tu vládla nejaká indie scéna si onedlho nikto ani len nespomenie!!“ Tak presne takto mnohí predpovedali budúcnosť ostrovným gitarovkám a vôbec celej indie scéne v roku 2001, keď ich vydavateľstvá na nás začali chŕliť ako na bežiacom páse. Ešte sme ani poriadne nezaregistrovali jedných, a prišli ďalší. A ďalší. Naozaj bolo nepravdepodobné, že to vydrží tak dlho. Veď preboha, už je tomu viac ako 5 rokov!! Chce mi niekto tvrdiť, že v tomto smere tu ešte niekto dokáže niečo robiť naozaj úprimne a dobre? Razorlight je toho živým dôkazom, že tomu tak je.